PAMIATKY

Bratislavký hrad

Monumentálny obnovený hrad symbolizujúci vyše tisícročné dejiny Slovákov, situovaný na južnom výbežku Malých Karpát, na brale týčiacom sa nad ľavým brehom Dunaja, pri križovatke diaľkových európskych ciest. Jedna z hlavných dominánt mesta – národná kultúrna pamiatka. Bratislavský hrad je obývaný od nepamäti. Prvý predchodca dnešného Bratislavského hradu na hradnom kopci vznikol najneskôr v čase vzniku egyptských pyramíd (2. polovica 3. tisícročia pred Kr.). Išlo o akúsi akropolu V čase Rímskej ríše, ktorej hranica prebiehala na Dunaji, tu stála rímska hraničná pevnosť.

Zo slovanského hradu vznikol postupne prestavbami a stredoveký hrad, ktorý bolo d polovice 11. storočia aj župným hradom a stal sa načas aj korunovačným hradom.

Za kráľa Žigmunda Luxemburského sa v rokoch 1431-34 vybudoval dvojposchodový palác, bašty a vstupná brána a neskoršou prestavbou sa stal korunovačným sídlom uhorských kráľov.

V rokoch 1750-60 sa uskutočnila posledná veľká prestavba podľa projektov významných architektov, ako J.N. Jadota, L.N. Pacassi a J.B. Martinelli a hrad sa stal sídlom habsburského cisárskeho dvora.

V roku 1811 hrad vyhorel a vyše 140 rokov bol v ruinách do roku 1953, kedy sa začala jeho postupná obnova.

V súčasnosti sú v priestoroch hradného palace reprezentačné miestnosti NR SR a sídlo Archeologického ústavu SNM. Na Bratislavskom hrade sú historické expozície, ktoré zobrazujú naše národné dejiny od počiatku až po súčasnosť.

Dóm sv. Martina

Rudnayovo námestie

Dóm bol postavený v 14. storočí na mieste pôvodného románskeho kostola sv. Salvátora a cintorína. Po desaťročiach stavebných prác bola vysvätená centrálna loď v roku 1452. Prístavby sú z 15. až 18. storočia. Počas 18. storočia boli do celého interiéru kostola pridané barokové prvky ktoré boli zase v 19.storočí v rámci regotizácie odstránené (re-gotizácia = znovuobnovenie pôvodného gotického slohu). (Baroková kaplnka sv. Almužníka však ostala zachovaná.)Po dobití Stoličného Belehradu osmanskou ríšou, kde sa nachádzala aj uhorská korunovačná bazilika, sa stal Dóm sv. Martina v rokoch 1563 až 1830 korunovačným kostolom kde bolo korunovaných 11 uhorských kráľov a 9 kráľovien.V roku 1760 bola pôvodná veža kostola zničená bleskom a musela byť nahradená novostavbou, ktorá bola znovu zničená v roku 1835 požiarom. V roku 1847 bola veža rekonštruovaná a v roku 1877 dostal Dóm sv. Martina dnešnú podobu.Kostol má dĺžku 69,37 m, šírku 22,85 m a výšku 16,02 m.Veža dómu je vysoká 85 metrov. Na jej vrchole je kópia svätoštefanskej koruny, symbolizujúcej význam korunovačného chrámu.Georg Raphael Donner vytvoril barokovú kaplnku sv. Jána Almužníka, ktorá je tiež súčasť architektúry dómu. Veža kostola bola postavená aj s trojložím a plnila funkciu bašty, pretože bola súčasťou mestského opevnenia. Ďalej sa tu nachádzajú gotické a renesančné náhrobky, osemhranné stĺpy, farebné okná.Dnes katedrála svätého Martina patrí k najnavštevovanejším historickým pamiatkam v Bratislave.

Stará radnica

Námestie SNP 30

Nachádza sa priamo v centre mesta medzi Hlavným námestím a Primaciálnym námestím, vedľa sa nachádza grécke a japonské veľvyslanectvo. Radnicu je možné ľahko spoznať podľa farebnej dláždicovanej strechy. Bola postavená v gotickom štýle v 15. storočí ako výsledok spojenia viacerých domov (Pawerov dom, Ungerov dom, Aponiho palác). Hlavnú budova vedľa veže dal postaviť richtár Jakub v 14. storočí, zatiaľ čo samotná veža, pôvodne gotická bola postavená v 13. storočí.Neskôr prešla mnohými zmenami a rozšíreniami, hlavne rekonštrukciou v renesančnom štýle v roku 1599 po poškodení zemetrasením, baroková reštylizácia veže po požiari v 18. storočí a novorenesančné, neogotické krídlo postavené v roku 1912. Budova sa používala ako mestská radnica od 15. storočia do neskorého 19. storočia. V tom období slúžila aj iným účelom, napríklad ako väzenie, mincovňa, miesto konania obchodov a osláv. Používala sa ako depozitár zbrojnice a mestský archív.Dnes sa tu nachádza Mestské múzeum zobrazujúce expozície o histórii Bratislavy. Medzi vystavované exponáty patria nástroje na mučenie, staromestské žaláre, historické zbrane, brnenia, maľby a miniatúry. Jednou z atrakcií je aj delová guľa vstavaná do steny veže, ktorú vystrelili Napoleonovi vojaci v 19. storočí.

Primaciálny palác

Primaciálne námestie 1

Primaciálny palace je klasicistická budova na Primaciálnom námestí v Bratislave. Dal ho vybudovať arcibiskup a kardinál Jozef Baťán (Batthyány) podľa projektu architekta Melchiora Hefeleho v 80. rokoch 18. storočia.V Zrkadlovej sieni paláca bol v roku 1805 podpísaný Bratislavský mier medzi Francúzskom a Rakúskom. V sieni sa konali otváracie zasadania Uhorského snemu, ktorý sídlil v súčasnej budove Univerzitnej knižnice. V roku 1848 tu podpísal posledný korunovaný panovník Ferdinand V. tzv. Marcové zákony ako napríklad zrušenie nevoľníctva.V auguste 1903 kúpilo mesto Bratislava budovu paláca a pri rekonštrukcii bola v zabudnutej chodbe za tapetami jedného zo salónov objavená unikátna a kompletná séria 6 gobelínov utkaných v 17. stor. v anglickom Mortlake, ktorá rozpráva o tragickom príbehu lásky Heró a Leandra. Dnes tvoria súčasť výstavy v reprezentačných priestoroch paláca, ktorý slúži ako sídlo primátora hlavného mesta a v Zrkadlovej sieni sa vedú rokovania mestského zastupiteľstva, príp. svadby či koncerty.

Grasalkovičov palác alebo Prezidentský palác

Hodžovo námestie

Palác je osovo symetrická rokoková budova na Hodžovom námesti v Bratislave, v ktorej sídli prezident Slovenskej republiky.Dal ju postaviť v roku 1760 chorvátsky gróf Anton Grasalkovič (Grassalkovich), advokát, neskôr predseda Uhorskej kráľovskej komory podľa architekta A. Mayerhofera. Palác stál pôvodne na voľnom priestranstve pred vtedy ešte opevneným mestom. Súčasťou paláca je rozsiahla záhrada upravená vo francúzskom štýle, ktorá nadväzuje na rozsiahlu záhradu bývalého letného arcibiskupského paláca. Nachádza sa tu pomník Johanna Nepomuka Hummela, významného skladateľa a bratislavského rodáka. V paláci koncertoval aj hudobný skladateľ Joseph Haydn.V rokoch 1939-1945 bol palác sídlom prezidenta prvej Slovenskej republiky, neskôr ho využívali deti a mládež Bratislavy (pionieri) na svoju záujmovú činnosť pod názvom Dom pionierov a mládeže Klementa Gottwalda. V dnešnej dobe je Grasalkovičov palác známy najmä pod názvom Prezidentský palác, keďže sa palác stal opäť sídlom Prezidenta Slovenskej republiky.

Michalská brána

Michalská 22

Michalská brána je jediná zachovaná brána z pôvodných štyroch v bratislavskom mestskom opevnení, dnes pamiatka v Starom meste.Meno dostala podľa osady a kostola svätého Michala, ktorá bola neďaleko na predmestí. Vežu postavili koncom 14. storočia. Dnes osadu pripomína len ružový náhrobný kameň, použitý v murive veže, vo výške asi tretieho poschodia viditeľný z vnútornej strany. V minulosti mala padací most, padaciu mrežu a silné drevené vráta. Dodnes sa zachovalo horné brvno s otvormi na pánty vrát.Vežu v priebehu histórie viackrát nadstavovali. Horná osemboká časť veže bola postavená v rokoch 1511-1517. Na konci 16. storočia mala strecha medenú cibuľu s malou zástavkou. Dnešnú barokovú podobu dostala počas rekonštrukcií v rokoch 1753-1758 spolu so sochou svätého Michala, vyhotovenou bratislavským majstrom Petrom Ellerom. Jej súčasná výška je 51 metrov.Meno dostala podľa kostola sv. Michala a podľa neho pomenovaného predmestia, z ktorého sa Michalskou bránou vchádzalo do mesta. V pôdoryse ulice od Michalskej brány nahor je dobre zachovaný zahnutý typ ulice v medzibrání. Z vonkajšej časti brány sa nachádza most, ktorý preklenuje bývalú priekopu pozdĺž hradobného múru. Na vnútornej strane brány je kamenný gotický znak, na južnej strane v kartuši nápis, podľa ktorého vežu opravila mestská rada a bratislavské obyvateľstvo roku 1758. V dnešnej dobe cez ňu vedie označenie historickej korunovačnej cesty.Mestské múzeum v Bratislave tu zriadilo expozíciu historických zbraní.

Reduta

Mostová 1-3

Budova bola postavená v rokoch 1913-1919. Projekt zhotovili budapeštianski architekti Dezider Jakab a Marcel Komor, ktorí predtým zvíťazili v súťaži vypísanej mestskou radou v roku 1906. Kvôli vojne sa stavala pomerne dlho, niektoré dekoračné práce boli vykonané až v roku 1919. Svojho času bola miestom zábav, estrád, umeleckých vystúpení a rôznych zhromaždení obyvateľov Bratislavy. Sídlili tu aj rôzne spolky, napríklad spolok Schlarafia a veľa rokov tu bolo aj kino Reduta. Budova patrila mestu , po druhej svetovej vojne bola znárodnená a pridelená Slovenskej filharmónii, ktorá tam sídli aj v súčasnosti.

Academia Istropolitana

Ventúrska 3

Bola najstaršou univerzitou založenou na území Slovenska. Jej založením sa začali písať dejiny vysokého školstva na území dnešného Slovenska. Svoju činnosť začala štyrmi fakultami: teologickou, právnickou, lekárskou a umeleckou (filozofickou). Škola bola zriadená podľa štatútov bolonskej univerzity a vládla na nej humanistická a protischolastická atmosféra, dôraz sa kládol na prírodné vedy, matematiku, astronómiu a medicínu. Dnes je budova sídlom Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení a patrí medzi sedem Národných kultúrnych pamiatok (NKP) v Bratislave. Po univerzite je pomenovaná planétka Istropolitana.

Slavín

Slavín je pamätník a jediný funkčný vojenský cintorín v Bratislave.Pamätník bol postavený v rokoch 1957 - 1960 a slávnostne ho odhalili pri príležitosti 15. výročia oslobodenia mesta Sovietskou armádou 3. apríla 1960. Autorom výtvarného riešenia pamätníka je slovenský sochár a architekt Ján Svetlík. V roku 1962 bol Slavín vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. V šiestich masových a v 278 individuálnych hroboch je tu pochovaných 6 845 vojakov Červenej armády, ktorí padli pri oslobodzovaní mesta počas bojov druhej svetovej vojny v apríli 1945.Centrálnu časť pamätníka tvorí obradná miestnosť, ktorej súčasťou je aj 39,5 m vysoký monument v tvare obelisku. Na jeho vrchole sa nachádza socha sovietskeho vojaka vztyčujúceho vlajku od slovenského sochára Alexandra Trizuljaka.Vstupné kazetové dvere do obradnej siene vykladanej mramorom z vonkajšej strany zdobí bronzový reliéfny súbor R. Pribiša pripomínajúci vojnové útrapy druhej svetovej vojny. Na stenách obradnej miestnosti sú v mramore vyvedené mená slovenských miest a dátum ich oslobodenia Červenou armádou.

Hrad Devín a Devínska kobyla – Sandberg

Devínsky hrad alebo Hrad Devín je bývalý hrad v rovnomennej bratislavskej mestskej časti, ktorého zrúcaniny ležia na skalnatom brale nad sútokom riek Moravy a Dunaja. Devín patrí medzi najstaršie sídliskové aglomerácie doložené v písomných prameňoch. Fuldské anály spomínajú pevnosť Dowina v r. 864. Pomenovanie Dowina, t.j. dievča sa dnes historikmi väčšinou považuje za starobylý názov Devína. Z letopisov aj vychádza, že práve na veľkomoravskom Devíne sa opevnil vtedajší knieža Veľkej Moravy - Rastislav, ktorý hľadal útočisko proti nebezpečenstvám. Po zániku Veľkej Moravy stratil Devín na dlhší čas svoj strategický význam. Znovu ho nadobudol až v 13. storočí, v období rakúsko-uhorských bojov o Devínsku bránu, keď na hradnom kopci vznikol kamenný, rozmermi však omnoho menší pohraničný strážny hrad. Po zániku nebezpečenstiev Devín stratil obranný význam a v 18. storočí sa začal rozpadávať. Jeho zánik urýchlili aj napoleonské vojská, keď roku 1809 vyhodili horný hrad do povetria.Od čias slovenského národného hnutia, po štúrovských vychádzkach na hradné zrúcaniny, sa Devín stal pre svoju veľkomoravskú tradíciu symbolom nielen dávnej slovanskej slávy, ale aj symbolom slovanskej družby a priateľstva medzi národmi.

Nový most a vyhliadková veža

Postavili ho v rokoch 1967 až 1972 spoločnosti Doprastav Bratislava a Hutné montáže Ostrava podľa projektu architektov Jozefa Lacka, Ladislava Kušníra, Ivana Slameňa, Arpáda Tesára a Jozefa Zvaru. Do užívania bol daný 26. augusta 1972.Kvôli jeho výstavbe bola zbúraná značná časť bratislavského Podhradia, preto ho mnoho Bratislavčanov prijímalo s nevôľou. je jednopylónový, oceľový, cestný, zavesený most vejárového dizajnu cez Dunaj v Bratislave. Je to jediný most v Bratislave, ktorý nemá žiadny pilier v prúde rieky Dunaj, čím je to bratislavský most s najväčším hlavným rozpätím a tým vo všeobecnosti klasifikovaný ako najväčší v Bratislave. V roku 2001 bol vyhlásený za stavbu storočia na Slovensku v kategórii mostné stavby. Most patrí do asociácie World Federation of Great Towers, pričom je to 28. a najnižšia stavba tejto asociácie a súčasne jediná stavba tejto asociácie, ktorá slúži ako pylón mosta. Zvláštnou atrakciou je reštaurácia na hlavici pylónu vo výške 85 m (po rekonštrukcii od roku 2005 s názvom UFO., kedysi pod názvom Bystrica). Je spojená s vyhliadkovou plošinou, z ktorej je výhľad 100 km. Vedie k nej výťah v ľavom pilieri mosta, zatiaľ čo v pravom pilieri je umiestnené núdzové schodisko so 430 schodmi. UFO je považované za jednu z dominánt mesta a vyhľadávaným cieľom domácich i zahraničných turistov, pričom ročne ho navštívi 200-tisíc návštevníkov.

Aponiho palác (predtým Apponyiho palác)

Aponiho palác je rokokový dom v mestskej časti Staré Mesto v Bratislave, dnes je súčasťou Starej radnice. Palác dal postaviť v rokoch 1761–1762 gróf Juraj Aponi (z Oponíc). V roku 1867 bol palác odkúpený mestom pre potreby magistrátu. Odvtedy patrila budova vždy do správy mesta alebo mestských organizácií. Počas existencie budovy na nej boli viackrát vykonané stavebné úpravy pre potreby mesta.V roku 2006 bolo rozhodnuté, že budova bude zrekonštruovaná, pretože si to vyžadoval jej stav. 27. apríla 2008 bol palác znovu sprístupnený verejnosti po dvojročnej rekonštrukcii v rámci podujatia Bratislava pre všetkých.V súčasnosti palác slúži Mestskému múzeu na prezentáciu dejín Bratislavy.

Slovenské národné divadlo

Hviezdoslavovo námestie 1

Slovenské národné divadlo je budova na Hviezdoslavovom námestí, v Bratislave, kde do otvorenia novej budovy sídlilo Slovenské národné divadlo. Neuveriteľných 45 divadiel postavili po celej Európe viedenskí architekti Ferdinand Fellner a Herman Hellmer. Ich podobu namiešali ako stredoeurópsku barokovo-renesančnú zmes s francúzskou príchuťou. Bratislavské Slovenské národné divadlo je jedným z nich. Napriek opulentnej komplikovanosti (má monumentálne zdvojené schodiská v jednom priestore s posunutím o pol podlažia) ho dokázal Ignác Feigler ml. postaviť za mimoriadne krátky čas – od augusta 1884 do septembra 1886. Triezvy neobarok uspokojoval potrebu pompéznosti, ktorá sa spájala s oficiálnymi stavbami. Hľadisko historickej budovy Slovenského národného divadla má kapacitu 611 divákov. Plocha orchestrišťa je 72 m˛, s maximálnou šírkou 15 m. Portálové zrkadlo má šírku 10,5 m a výšku 7 m. Javisko je 18 m široké, 17,5 m hlboké a 21,3 m vysoké. Rozmery hracej plochy sú 16 x 14 m zadného javiska so zníženým podhľadom 8 x 6,5 m. Točňa má priemer 13 m. Interiér vyzdobili dnes čiastočne zničenými alegorickými obrazmi od K. Spányiho vo foyer a maľbami od baróna L. Lüttgendorfa-Leinburga v hľadisku. Nad hlavným portálom umiestnili kamennú skupinu múzy Tálie od viedenského sochára T. Friedla a postavičky puttov so symbolmi tragédie a komédie z dielne V. Filgnera. V ováloch nad lodžiou sa pôvodne nachádzali kamenné busty hudobných skladateľov. Pred budovou postavili umelecky hodnotnú Ganymedovu fontánu.

Modrý kostolík (predtým Kostil sv. Alžbety)

Bezručova 2

Bol postavený v rokoch 1909 až 1913 podľa projektu budapeštianskeho architekta Edmunda Lechnera, bol jedným z jeho posledných veľkých diel a patril medzi prvé stavby, ktoré tu boli vystavané. Základný kameň pre stavbu nového kostola sv. Alžbety V Bratislave položil 23. augusta 1909 zástupca ostrihomského arcibiskupa Klaudia Františka Vaszaryho dr. Šimon Való. Je to kostolík modrej farby v neprehliadnuteľnom secesnom štýle. Charakteristický je svojou modrou omietkou a modro glazovanou strešnou krytinou. V dekorácii povrchov sa uplatňuje vrstvenie farebne odlíšených omietok a členenie do polí mäkko rámovaných pásmi. Na hlavnej fasáde je talianska mozaika sv. Alžbety ako aj na hlavnom oltárnom obraze (olej na plátne) dominuje mozaika so sv. Alžbetou držiacou v náručí ruže. Edmund Lechner v duchu svojho osobitého prejavu koncipoval stavby kostola ako jednoloďový mäkko formovaný útvar, gradujúci do vertikály postrannej veže. Týmto zámerným historizmom chcel architekt Lechner vytvoriť maďarský národný sloh.